Je mi jasné, že veľkonočné sviatky mali byť predovšetkým o úvahách na náboženské témy. No priznávam, že viac ako židovský Pesach, kresťanské ukrižovanie či staroslovanské Morena a Vesna, mi vŕtali v hlave múdrosti bývalého kolegu z rádia. Bol to dlhoročný rozhlasák, z čoho bolo už vopred jasné, že v katolíckom rádiu dlho nevydrží. Nielen preto, že bol zvyknutý na profesionálny a tvorivý prístup, ale najmä, bol takmer vždy nad vecou. pokračovanie článku
Najprv som si myslela, že ma učitelia sklamali. Keď nad tým uvažujem, vlastne ma skôr vôbec neprekvapili. Žiadať zvýšenie platov v uliciach je asi normálne. A len čo sa na ministerskom kresle uvelebí nový spasiteľ rezortu, zopakovať si scenár zo septembra. Inovatívnym prvkom budú zrejme len nové školské odbory a dôvod, pre ktorý sa zástupcovia vlády so štrajkujúcimi učiteľmi nestretnú tentoraz. pokračovanie článku
...viem, vyjadrovať sa k novoročnému príhovoru prezidenta Slovenskej republiky o tri dni neskôr môže byť neskoro. Dianie u nás je veľmi dynamické a mnohí si už popri budovaní našej drahej vlasti ani nepamätajú, že nejaký Nový rok vôbec bol. Preto si dovolím nesmelo dúfať, že ma ospravedlní aspoň fakt významnosti tohto zlomového okamihu v mojom živote. Som obyčajný občan. Žijem si svoj každodenný život tak, ako to robia mnohí na Slovensku. Ráno sa prebudím v posteli s baldachýnom z 15. storočia. Asistentky mi odtiahnu ťažké zamatové závesy, prinesú mi kávu do postele a zatiaľ čo ja si surfujem po mobilnom internete, pripravia mi oblečenie a raňajky. pokračovanie článku
Ranné správy vnímam len akosi podvedome. Rádiobudík sa zapína skoro. V posledných dňoch ma už ani tak nezaujíma, čo sa stalo. Štrajky, hádky politikov, kríza... Siahnem po telefóne a narýchlo si ešte v posteli pozriem, čo sa objaví v novinách na internete. Často som rada, že ešte ležím.
Potom príde na rad sociálna sieť, kde sa čoraz častejšie objavujú paródie, najčastejšie na politiku. Ľudia si musia robiť žarty, aby neprepadli beznádeji. Znechutenosť a pochybnosti si nahrádzajú žartmi, hoci je to čoraz častejšie smiech cez slzy. Aj v tejto súvislosti ma zaujal prečiarknutý piktogram človeka skláňajúceho sa nad hladinou vody, z ktorej trčala hlava krokodíla. Človek drží v rukách dieťa a pod obrázkom je nápis: „Hlúposť je nebezpečnejšia ako krokodíly." Hlboký rozmer toho obrázku som v sebe spracovávala postupne. Krokodíly v tejto vete som postupne nahrádzala inými slovami. Predvčerom, keď som začala na sociálnej sieti sledovať príbeh týraného šteniatka, konečne sa mi podarilo dať za vetou bodku a uzavrieť ju ako: „Hlúposť je nebezpečnejšia ako čokoľvek." Vlastne, dám za ňu radšej výkričník. Hlúposť je nebezpečnejšia ako čokoľvek! pokračovanie článku
Autobusom sa presúvam na väčšie vzdialenosti len v nevyhnutných prípadoch. Odvykla som si počas práce s ľuďmi odkázanými na invalidný vozík. V nedeľu mi to napadlo... Vystúpila som z autobusu, prešla vestibulom autobusovej stanice v Bratislave a ponáhľala som sa na trolejbus. Pre skrátenie cesty som využila bezbariérový vstup. Mrholilo, povrch bol klzký a hladké podrážky topánok ma prinútili pridržiavať sa zábradlia. Ku koncu som sa pustila a na šmyku som zišla. Keby som bola na vozíčku, zrejme neubrzdím a skončím medzi umelohmotnými kvetinami a vencami, rozloženými pred stánkom, len kúsok od konca bezbariérového vstupu. Hovorím si, lepšie ako októbrové Vianoce v obchodoch. Veď sa blíži sviatok všetkých svätých. A aj keď nám to predajcovia naaranžovali takmer „pod nohami," dala som si predsavzatie, že sa nerozčúlim. Spomenula som si na slová istého pátra, ktorý hovorieval: „ Ľudia sa k sebe správajú ako čerti a čakajú, že po smrti sa zmenia na anjelov." pokračovanie článku
Cestovala som vlakom a ako vždy, čítala som si knihu. Cieľom mojej cesty tentoraz nebola Banská Bystrica, ale Žiar nad Hronom. Nechala som si preto na malom stolíku pod oknom okuliare pre prípad, že by som nedovidela na názov stanice. Sú do diaľky, pri čítaní mi prekážajú. Chvíľami moju pozornosť odpútavala pani sediaca oproti. Nepokojne sa mrvila. Bola pomerne objemná, preto som si to nemohla nevšimnúť, aj keď som sa naozaj snažila sústrediť na text. Po pár stranách sa mi to podarilo až tak, že som sa s obavou strhla. Pani sa už hodnú chvíľu ani nepohla. Nevedela som či spí, alebo nebodaj umrela. Mŕtvi ľudia si ale sklonenú hlavu nepodopierajú rukou. Chvíľu som sledovala či dýcha. Dýchala. A aj bez okuliarov mi bolo jasné, že na noviny, s ktorými popri mrvení sa šuchotala, kvapkajú z jej líc slzy. Mala láskavú tvár a hlasným odfukovaním spôsobeným zrejme vysokou nadváhou sa mi stala sympatickou už v Rači. Chcela som prejaviť ľudský záujem. No po krátkom odhodlávaní sa som v nohách pocítila slabosť. Jej slzy dopadali na titulnú stranu bulvárneho periodika s obrovským titulkom, ktorý som aj bez okuliarov videla zreteľnejšie ako slzy spolucestujúcej. pokračovanie článku
Život vysokoškoláka je časovo a finančne náročná záležitosť. Riešenie ponúkali nočné zmeny v pekárni pri páse na rožky. Noc by sa aj tak len prespala. A čo tam po kruhoch pod očami. V tom veku to predsa nik nerieši. Z prednášok z toho obdobia si pamätám automat na kávu a vtipné poznámky dievčat z krúžku. Správne by som ich mala asi nazvať kolegyne z pekárne a spoludriemajúce. Jedna v slnečných okuliaroch a druhá s podopretou hlavou sme „počúvali" aj na didaktike predmetov špeciálnych škôl. Hlas profesorky hovoriacej o tom, ako vysvetliť dieťaťu s mentálnym postihnutím niečo tak abstraktné, ako je boj o Veľkú Moravu, príjemne uspával. V sne som si predstavovala všetko, o čom hovorila. Ako žiakom konkretizujem slovo vojna, pri ktorom na mňa len nechápavo pozerajú: „Ty si Mojmír, ty Pribina. Toto je tvoja lavica a Pribina si na ňu chce položiť svoje veci. Ale ty mu to nedovolíš, lebo je to tvoje územie. A tak oň idete bojovať."Ako správny psychopéd držím v ruke lano a delím triedu na dve skupiny. Jedna je vojskom Mojmíra, druhá háji farby Pribinu. Deti chytajú lano a ťahajú a ... v tom ma vytrhol zo sna strašný smiech a výkrik: „Ja zdochnem, Mojmír pretiahol Pribinu! pokračovanie článku
Nasadnúť do vlaku v Lučenci a previezť sa do Utekáča, je pre mňa od detských čias neskutočným zážitkom. Storočie stará železničná trať s drevenými podvalmi dáva cestovaniu špecifickú rytmiku. Vlak si neraz dôrazne klepne na neprízvučnú tretiu dobu a priam vám vnúti popri vnímaní krásnej zelene s vlčími makmi pozdĺž železničnej trate, predstavu zvuku akustickej gitary, pestro oblečených rastafariánov a bongá doplňujúce melódiu. Neviem, či práve tu vznikol môj vzťah k reggae, no určite tu vznikol môj obdiv k Novohradu a sklárskemu remeslu. pokračovanie článku
Znova si čítam text, pod ktorý sa nedávno podpísalo dvadsať veľvyslancov rôznych krajín, vrátane tých z EÚ: ,,Tešíme sa z prínosu LGBT komunity (hnutie lesbičiek, gayov, bisexuálov a transgender osôb) do našej spoločnosti a vítame snahu zástupcov slovenských inštitúcií chrániť práva LGBT ľudí na Slovensku."
Na hokeji je to jasné. Tam chodím s predsudkami a belasí sú najlepší, nech zápas skončí akokoľvek. Podobné to bolo s Vinnetouom. Strašne ma vyrušovalo, keď si so svojimi súkmeňovcami cválal prériou a jeho pokojný hlas zrazu prerušila streľba pušiek zlých belochov. Pri tomto vyhlásení som však zostala nesvoja. pokračovanie článku
Včera som sa konečne dozvedela, kde vlastne vzniklo celé to haló okolo údajného pápežovho prehodnotenia politiky Vatikánu v súvislosti s používaním kondómov. Nie že by som médiá nesledovala, práve naopak. Čítam, počúvam a pozerám takmer všetko čo sa dá, len aby som mala čo najobjektívnejší obraz o svete a dianí v ňom. Veď kto by sa chcel mýliť?!
Mons. Marián Gavenda, ktorý knihu, vďaka ktorej to všetko vzniklo, prekladal do slovenčiny, to vysvetlil jednoducho: pokračovanie článku
Kdesi som videla definíciu novinára ako „autorizovaného rozprávača pravdy" alebo „oprávneného šíriteľa faktov." V sobotu som vo svojich úvahách na túto tému prešla o krok ďalej, položením si dvoch otázok.
1. Kto môže autorizovať rozprávača pravdy?
2. Akými rozmanitými spôsobmi sa dajú samotné fakty šíriť? Tu mi nešlo ani tak o technológiou, ako o spôsob a štýl, akým sú nám fakty podávané.
A prečo som si na tieto úvahy vybrala práve sobotu? Asi preto, že Rada Konferencie biskupov Slovenska pre spoločenské komunikačné prostriedky udeľovala v tento deň po druhý krát cenu Andreja Radlinského ľuďom, ktorí sú rôznymi spôsobmi prepojení s médiami. pokračovanie článku
Verím, že normu neurčuje väčšina. Ani široké lakte.
